Vždy ma udivovalo, ako si človek dokáže poradiť, ako kladie ťažké otázky, aby vzápätí hľadal na ne čo najjednoduchejšiu odpoveď.
Geniálnym vyriešením existencie je vysvetlenie podľa Berkleyho: Existuje to, čo je vnímané. Teraz si možno položíš otázku, ktorá znepokojila mňa aj Berkleyho. Čo sa stane, keď ma prestaneš vnímať, keď dočítaš posledné slovo a myšlienky ti uletia inam? Prestanem azda existovať a zamýšľať sa nad svojou existenciou ... ? Nie, Berkley vynaliezavo dodáva: Boh je všeobecný vnímateľ.
Ktozná, v pararelnom vesmíre prišiel možno Berkley s jednoduchším riešením, alebo oveľa zložitejším, a možno v pararelnom vesmíre pasie kozy na kazašskej stepi s hlavou plnou otázok o existencii ľudí za pohorím Kara tau... Neviem!
Ak optimisti tvrdia, že sumárne poznanie celého ľudstva je len kvapokou v mori, čím je potom to moje?
2. decembra 2005 padli na zem bilióny snehových vločiek, každa iná, originálna, no nie je to zázrak?
Kara tau
Kedysi dávno, až tak dávno, že si už ani presne nepamätám kedy, v zime, 2. decembra 2005, v čase, keď sa astronómovia uzniesli napraviť neposlušne meškajúcu Zemskú rotáciu posunutím času o celú sekudu späť a tak zvrátiť apokalyptické obavy miliónov ľudí, stal sa zázrak.