- Môžem vám nejako pomôcť? Viem farebne opísať krivky tela - pochválil sa Peter.
- A ja dokážem odolávať Cassanovovi.
- Fíha, slečna je aj humoristka.
- A mladý Cassanova si koleduje ešte pred Vianocami - len tak stáli a hľadeli na seba.
- Musím už ísť..... hľadať holuby - Peter pohotovo našiel výhovorku, oči však stále nemohol od nej odtrhnúť.
- A mňa necháte samu? Vo vetre a .... a .... a bez inšpirácie? - zosmutnela.
Peter sa chvíľku zamyslel a potom jej galantne pobozkal ruku so štetcom.
Prvý krát sa usmiala. - Dúfam, že ústa tiež nenecháte bez inšpirácie - sklopila oči.
A pokým Petrove pery hľadali tie jej, maľovala v mysli obraz; obraz princeznej so zlatým štetcom na zvonici katedrály; až kým sa ich rty nespojili a obrazy nesplynuli. A jediné, čo počuli, boli zvoniace srdcia...
*** pokračovanie neskôr ***
bez inšpirácie?
Boli ako dva holuby, spojené nádoby, jing a jang, alfa a omega, Peter a Lucia, sám Rolland by ich neopísal lepšie. Našli sa náhodou, Peter zahĺbený v myšlienkach, Lucia, trocha nesmelá, maľovala v parku hrkotajúce holuby. Hrkú, hrkú, mávanie krídiel, celý kŕdeľ splašene odletel ako púpava rozfúknutá vetrom. - Prepáčte, prosím. Rozfúkal som vám holuby - previnilo prehovoril Peter. - Ach, jaj, čo už, teda, vy ste pekný holúbok - zaklipkala očami Lucia.